Konečne som bol na Oppenheimerovi. V mladosti som bol veľký „kinečkár“. Potom sa mi prihodili obdobia, že som v kine nebol celé roky. Ale vždy som sa do kina vrátil.
Jedno také viac ako desaťročné obdobie bez kina som ukončil práve pre Oppenheimera. V multiplexe sa mi zdalo neobvyklé, že pri tej istej pokladni si môžete kúpiť s lístkom i pukance a kolu. No, časy sa menia. Dôležitý bol Oppenheimer.
Film mnohých príbehov
Rád by som bol býval napísal o tomto filme Christophera Nolana pozitívnu recenziu, lebo som ho sledoval tri hodiny so záujmom. Veľa vecí na ňom bolo perfektných. Herci boli výborní, najmä Cillian Murphy (Oppenheimer), Matt Damon (plukovník Groves) a Robert Downey jr. ako Strauss (posledne menovaného som nepoznal). Zrejme už správne presedlal na úlohy starších pánov. Také rozhodnutie treba vždy urobiť včas). Nespoznal som ani Garyho Oldmana v úlohe prezident Trumana. Tiež bol excelentný.
Hollywood si vždy potrpel na brilantné dialógy, kde pointa strieda pointu. Spomeňme scénu, keď Groves drsne prikáže pobočníkovi, aby dal vyčistiť Grovesovo sako:
Oppenheimer: „Ak sa takto správate k svojmu pobočníkovi, ako sa budete správať k skromným fyzikom?“
Groves: „Ak takého stretnem, všimnem si to.“
A tak podobne. Mám to rád.
Mnohým, vrátane mňa, sa páčilo, že je tam viacero dlhších dejových línií, viacero Oppenheimerových príbehov.
Príbeh č. 1 je príbeh vedcov, ktorí emotívne prežívajú skutočnosť, že prebudili k životu nevídanú obrovskú, ničivú silu, dúfajú, že to povedie k mieru, nie k vojne, a robia si výčitky, že to tak napokon nebude.
Príbeh č. 2 je konfliktom medzi idealistickými vedcami a pragmatickými, až cynickými vojakmi či politikmi, ktorí vedcov len využijú. Spomeňte si. Pán Oppenheimer, teraz to už preberáme my...
Príbeh č. 3 ako rozháraný intímny život geniálneho fyzika, ktorý má ženu, milenku či milenky. Mimochodom podobne ako Einstein, ktorý zohráva kratšiu, ale významnú úlohu v príbehu č. 2.
Príbeh č. 4 žiarlivosti a intríg s takmer detektívnou zápletkou, v ktorom je Oppenheimer obeťou a minister obchodu Lewis Strauss podliakom.
Každý z týchto príbehov pôsobil pravdivo.
Ktorý príbeh je tým hlavným?
Z množstva recenzií vidno, že ich autori podľa očakávania za hlavný príbeh považujú príbeh č. 1. A uznávam, že bol silný a bolo to správne.
Spomínam si však, že počas sledovania filmu čím bližšie ku koncu, tým viac sa mi zdalo, že ani jeden z týchto príbehov nebol tým hlavným.
Je tu ešte príbeh č. 0.
Čo vám filmy povedia
Čo vám prezradia historické filmy? Pýtam sa, lebo Oppenheimer je v podstate takým. Nesprostredkujú vám len znalosť o historických osobnostiach a o historickej dobe, v ktorej prebieha ich dej. Prezradia vám čo-to o tvorcoch tých filmov. O ich postojoch, sklonoch, predsudkoch. Prezradia vám teda čosi o prítomnosti, v ktorej žijeme my. Teraz.
A keď začnem písať o tom, čo nám Oppenheimer prezrádza, a o prostredí Hollywoodu, v ktorom vznikol, tak od recenzie prechádzame takpovediac k metarecenzii. Od príbehu vo filme k príbehu o filme.
A čo je podľa mňa príbehom č. 0? Je to príbeh interakcie Oppenheimera s fenoménom komunizmu v Amerike, príbeh dôsledkov, ktoré táto interakcia mala na problémy Oppenheimera, s bezpečnostnou previerkou, príbeh jeho niekoľkoročného poníženia.
Tento príbeh začína vo filme oveľa skôr ako príbeh zostrojenia atómovej bomby a končí až na konci filmu.
Divák poväčšine nemá šancu pochopiť
Oppenheimer a komunizmus je súčasť hlbšieho príbehu šírenia komunistickej idey v Amerike rokov tridsiatych až päťdesiatych. Príbeh je na Slovensku v podstate nepoznaný, respektíve známa je jeho falzifikovaná podoba.
Slovenský čitateľ, samozrejme, pozná niečo o „ére McCarthyho“, v ktorej prebiehal v Amerike „hon na komunistov“ a že to bol „hon na čarodejnice“. Heslo o „hone na čarodejnice“ má navodiť dojem, že ten problém s rozšíreným komunizmom nebol skutočný.
Lenže on skutočný bol. Problém senátora Josepha McCarthyho, s ktorého menom je od jeho slávneho prejavu vo Wheelingu vo februári 1950 spojené vtedajšie ťaženie proti komunizmu v Amerike, nebol v tom, že by tam tí komunisti neboli, ale v tom, že McCarthy nevedel narábať s problémom kompetentne.
Budúci prezident USA Richard Nixon si však ako kongresman a člen Výboru pre vyšetrovanie neamerickej činnosti (HUAC) počínal kompetentne. Na zasadnutí HUAC došlo i k vypočutiu Whittakera Chambersa, ktorý dobrovoľne svedčil o svojej komunistickej minulosti a o svojej špionáži v prospech Sovietskeho zväzu. Za sovietskeho špióna označil aj významného funkcionára ministerstva zahraničných vecí Algera Hissa, ktorý bol aj odsúdený na trest väzenia, lebo sa mu dokázalo, že na vypočutí v HUAC klamal.
Chambers sa priznal americkým orgánom už v roku 1939, ale celoštátne sa stal známym až na prelome 40. a 50. rokov vďaka svedectvu pre HUAC. Spor Chambers – Hiss bol kľúčovou kauzou vtedajšieho obdobia. Jej ozveny bolo počuť aj po desaťročiach. Nixon sa podporou Chambersa preslávil, čím začala jeho cesta k prezidentskému úradu.
Ďalším verejne známym prebehlíkom bola v 40. rokoch Elizabeth Bentleyová, tiež bývalá členka komunistickej strany USA a sovietska špiónka.
Lenže o tomto pravom príbehu infiltrácie Ameriky komunizmom sa nehovorí. Kníh o ňom, ktoré by sa dostali do rúk Stredoeurópanovi, veľa nie je. V roku 2006 vyšla v češtine Chambersova autobiografická kniha „Svedok“.
Čitateľom „Svedka“ bol i ďalší neskorší americký prezident Ronald Reagan. Tak ako Nixonova budúcnosť bola ovplyvnená spoluprácou s Chambersom, tak Reaganovu budúcnosť ovplyvnila Chambersova kniha.
V češtine je dostupná ešte jedna kniha o americkom komunistickom príbehu. Je to „Reaganova válka“ od Petra Schweizera. Pomôže nám pochopiť, prečo je v Oppenheimerovi popísaný nepravdivo a prečo sa film nenápadne stavia na stranu amerických komunistov.
Prečo film Oppenheimer zamlčiava podstatu flirtu Ameriky s komunizmom?
Pod Reaganovou vojnou Peter Schweizer myslí Reaganov štyridsaťročný zápas s komunizmom, ktorý skončil ku koncu jeho druhého prezidentského obdobia de facto tým, že Sovietsky zväz za Gorbačova postupne komunistickú ideológiu opustil.
A kedy a kde ten Reaganov zápas začal? Začal dávno predtým, než sa stal Reagan politikom. Začal v Hollywoode, kde bol Reagan úspešným a populárnym hercom.
A tieto fakty nám umožnia pochopiť, prečo nám film Oppehheimer, produkt Hollywoodu, čosi zamlčiava.
Hollywood bol plný komunistov
Hollywood bol totiž plný komunistov. Komunistami, priamo členmi strany alebo aspoň presvedčenými podporovateľmi idey, bolo mnoho režisérov, hercov, scenáristov a členov odborov.
A Reagan bol antikomunista. A jeho zápas s komunizmom teda nebol na začiatku zápas so Sovietskym zväzom, ale zápas s americkými podporovateľmi komunizmu (a samozrejme, aj Sovietskeho zväzu) priamo v Reaganovej branži.
Počet členov komunistickej strany v Hollywoode na konci druhej svetovej vojny bol šesťsto. Boli aktívni, sebavedomí, snažili sa ovládnuť odbory. K metódam patrilo i násilie a zastrašovanie.
Postupne sa v reakcii proti nástupu komunizmu aktivizovali i jeho odporcovia, medzi nimi i Reagan, ktorý bol vo vedení zväzu filmových hercov. Vyhrážali sa mu, chodil ozbrojený so zbraňou, jeho deti strážila bezpečnostná služba a pokúsili sa mu podpáliť dom.
Ani tento príbeh nie je v našich končinách známy.
Hollywoodska desiatka
Keď sa stala infiltrácia Hollywoodu komunizmom koncom štyridsiatych rokov v čase začínajúcej studenej vojny so Stalinovým Sovietskym zväzom už celoštátnym politickým problémom, situáciu začal riešiť HUAC. Predvolávali si na vypočutie 79 ľudí pôsobiacich vo filmovom priemysle, z toho niektorí, známi ako hollywoodska desiatka, odmietali vypovedať o svojej komunistickej minulosti. Tým porušili zákon, lebo mali zákonnú povinnosť vypovedať a boli odsúdení na niekoľkomesačné tresty väzenia. Najznámejší z nich bol režisér Edward Dmytryk (spomeňme starší western, ktorý hrali u nás s názvom „Pod kopytami stád“, v origináli „Alvarez Kelly“) a scenárista Dalton Trumbo.
Teda zdôraznime, že neboli odsúdení za svoje názory. O tom, že boli komunistami v nejakom období, pochybnosti nie sú. A teda, že boli stalinistami.
Z nich jediný Dmytryk si priznal, že uveril zlej ideológii. Peter Schweizer píše, že Ronald Reagan Dmytryka podporoval pri jeho opätovnom začlenení do filmárskej práce.
Celoštátna negatívna publicita bola majiteľom filmových štúdií nepríjemná, a tak prestali komunistov zamestnávať, dali si ich na čiernu listinu. Dlho to netrvalo. Najprv postihnutých scenáristov zamestnávali tak, že títo písali pod iným menom a od šesťdesiatych rokov sa vrátili do Hollywoodu otvorene. Dalton Trumbo napísal scenár k slávnemu Kubrickovmu filmu Spartakus.
O tomto v Hollywoode nikdy film nenatočia
Teraz už rozumieme, prečo vo filme Oppenheimer vyzerá Oppenheimerova manželka, bývalá komunistka, ako obeť a členovia previerkovej komisie ako krutí pravicoví fanatici.
Príbeh komunizmu v Amerike je totiž, ako vidíme, i príbehom Hollywoodu. Preto je to pre Hollywood trauma, ktorá nekončí ani po osemdesiatich rokoch. Odovzdáva sa z generácie na generáciu.
Od sedemdesiatych rokov Hollywood reflektuje túto traumu vo svojich filmoch. Teda točí filmy o utrpení svojich komunistov. Zrejme to začalo filmom „Takí sme boli“ (The way we were) z roku 1973 s Barbrou Streisandovou a Robertom Redfordom. Z podobného súdka bol „Trumbo“ z roku 2015. A neklamné stopy po traume vidíme i vo filme Oppenheimer. Niekdajší komunisti Hollywoodu budú vždy vyzerať ako obete.
A Hollywood nikdy nenatočí film, v ktorom jeho komunisti budú vyzerať ako ľudia, ktorí sa neuveriteľne mýlili, boli ľahostajní k utrpeniu miliónov a dokonca niektorí boli ochotní podporovať stalinskú veľmoc.
Nikdy tam taký film nenatočia.
Čo zabudli povedať o Klausovi Fuchsovi
Človek sa dozvedá vo filme mená zaujímavých fyzikov tej doby, ktorí sa zúčastňujú v Los Alamos na výrobe bomby. A čo bolo pre mňa novinkou, bola skutočnosť, že to bola ďalšia intelektuálna skupina infiltrovaná sympatizantmi komunizmu alebo priamo komunistami. V jednej chvíli Oppenheimer víta Nemca Klausa Fuchsa. Len sa tak mihne, v podstate sa dozvieme len, že je to nemecký antinacista.
Fuchs bol však zároveň komunista a sovietsky špión, ktorý bol po vojne vo Veľkej Británii za to odsúdený. Po odhalení sa priznal a vo väzení si odsedel deväť rokov.
Oppenheimerov projekt Manhattan bol teda infiltrovaný sovietskou tajnou službou. Je absurdné, že divák sa to vo filme nedozvie. Keby sa to dozvedel, naštrbilo by to tú líniu filmu, ktorá vykresľuje Oppenheimerových preverovačov ako paranoikov.
Oppenheimerova previerka
Skúsme sa pozrieť na príbeh Oppenheimerovej previerky, ktorý sme označili ako príbeh č. 0, trochu z iného uhla.
Nemáme žiaden dôvod myslieť si, že Oppenheimer mal vedome čosi so sovietskymi špeciálnymi službami. Nie sú na to žiadne dôkazy. Ale je fascinujúce vidieť, kto sa mohol stať počas druhej svetovej vojny šéfom supertajného amerického strategického výskumného programu. Komunistka bola Oppenheimerova manželka, komunistka bola jeho milenka, komunistom bol jeho brat, komunistami boli jeho priatelia a on sám sa niekedy zúčastnil podujatí organizovaných komunistami.
Vo vtedajšej dobe komunista znamenalo stalinista. Po tom, čo Stalinov hladomor vykynožil milióny, keď ďalšie milióny boli už v gulagu a keď už státisíce boli vystrieľané vo Veľkej čistke.
Toto svedčí o zvláštnej bezstarostnosti amerických bezpečnostných orgánov.
Je samozrejmé, že po vojne sa všeličo zmenilo. Komunistická ideológia víťazného Sovietskeho zväzu nastúpila na cestu k svetovláde. Chambers pred očami Ameriky svedčil v HUAC, témou boli komunisti v Hollywoode, v Británii bol za špionáž odsúdený člen projektu Manhattan Fuchs. Manželia Rosenbergovi boli odsúdení a popravení za špionáž pre Sovietov a prezradenie tajných informácií týkajúcich sa konštrukcie jadrových zbraní.
Jedna vec mi pri sledovaní postavami veľmi zaľudneného filmu ušla, ale upozornila ma na ňu recenzia Petra Hitchensa. Počas vojny Oppenheimerovi jeho ďalší komunistický priateľ Haakon Chevalier navrhol, aby informoval o projekte atómovej bomby Sovietov cez fyzika George Eltentona. Oppenheimer o tomto dlho neinformoval Grovesa.
Film nám hovorí, že Oppenheimer bol obeťou pravice. Keď si však zosumarizujeme fakty, natíska sa nám otázka, čo je vlastne prekvapivé na tom, že Oppenheimer bezpečnostnú previerku v 50. rokoch nedostal.
Oppenheimer verzus Teller
Jedno náš čitateľ pochopí rýchlo. Hollywood pojednáva o probléme komunistickej infiltrácie úplne rovnako, ako to robila sovietska komunistická propaganda. Platí to špeciálne aj o probléme Oppenheimera a infiltrácie komunity fyzikov.
Vo filme Oppenheimer si iste všimneme konflikt medzi Oppenheimerom a Edwardom Tellerom, neskorším otcom vodíkovej bomby. Oppenheimer je ten, ktorý má svedomie. Teller zase ten, ktorý ho nemá a pre zostrojenie bomby sa netrápi.
Autori filmu si dovolili voči Tellerovi veľmi lacnú démonizáciu. V okamihu úspešného testu prvého výbuchu bomby v púšti sa na Tellerovej tvári objaví psychopatický úškľabok.
Oppenheimer je ľudský, Teller neľudský. Oppenheimer bol často obkolesený komunistickým prostredím, Teller bol nielen antinacista, ale aj antikomunista, pochádzal z východnej Európy a vedel o tom svoje. Teller neskôr podporoval prezidenta Ronalda Reagana.
Takmer identické vykreslenie oboch fyzikov ako vzájomných protihráčov si pamätám z čias reálneho socializmu. Nemecký autor Heinar Kipphardt, člen východonemeckej komunistickej strany SED, napísal v 60. rokoch drámu „Vo veci J. R. Oppenheimera“. V roku 1979 natočila česká televízia jej televíznu adaptáciu, na ktorú si matne spomínam. Dichotómia Oppenheimer – Teller je rovnaká ako vo filme Oppenheimer.
Kadečo som pri písaní tohto článku gúglil, napríklad som našiel rozhovor so známym českým fyzikom a popularizátorom vedy Jiřím Grygarom z roku 1991. Hovoril kriticky o období nášho komunizmu, v ktorom „se u nás odsuzovali lidé jako Edward Teller (otec americké vodíkové pumy), že to jsou nemorální stvůry“.
Film Oppenheimer v niečom prináša to isté posolstvo, ktoré pred tridsiatimi rokmi Grygar kritizoval ako komunistickú propagandu.
Dodajme, že to nie je jediná vec, s ktorou sme sa rozlúčili pred tromi desaťročiami ako s dedičstvom komunistického východu a ktorá k nám opäť dnes prichádza od západu.
Čoho sa bojíme viac ako bomby
Oficiálne je hlavným príbehom filmu príbeh, ktorý sme očíslovali číslom jeden. Zostrojenie strašnej zbrane, ktorej použitia by sme sa mali báť.
Bojíme sa jej dnes? Jadrové zbrane Západu v čele s USA a jadrové zbrane Sovietskeho zväzu, neskôr Ruska, na seba mieria už viac ako sedemdesiat rokov.
Ale nikdy neboli vzťahy medzi nimi tak nepriateľské ako dnes. Už rok tu je situácia, kedy vlastne nevieme zreteľne povedať, či už sme vo vojne s Ruskom alebo ešte stále nie.
Bojíme sa? Možno áno, ale konáme podľa silnejšej motivácie, akou je strach z bomby.
Film Oppenheimer chcel byť filmom o varovaní pred jadrovými zbraňami. Napokon v ňom však rozpoznávame živenie mýtu, ktorý má zakryť dávne zlyhanie západných elít, keď tieto koketovali s komunizmom.
My dnes žijeme kritizovaním Ruska. A kritizujeme právom. Samozrejme. Akurát že tým aj zamlčiavame vlastné chyby, ktoré nás dnes priviedli na prah tretej svetovej vojny.
Pýcha a neschopnosť priznať si chyby, ako vo filme Oppenheimer, tak i v našej politike, je silnejšia ako strach z atómovej bomby. Bohužiaľ.
Zatiaľ.
Článok bol pôvodne publikovaný 28. augusta 2023.